Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

História Detvy

Z histórie Detvy 
 

Detva nepatrí medzi historicky najstaršie sídla bývalej Zvolenskej župy. Vznikla až v 17. storočí, v čase, keď napríklad Zvolen alebo Banská Bystrica, ako významné kráľovské a banské centrá mali za sebou už 400-ročnú históriu. Malá poddanská obec pod majestátnou Poľanou však rýchlo vstúpila do historického povedomia slovenského národa vďaka svojráznej ľudovej kultúre jej obyvateľov. Už Matej Bel o nej hovorí ako o "chýrečnej dedinke Detve". Originalitou detvianskej ľudovej kultúry sa zaoberali a dali sa ňou inšpirovať viacerí predstavitelia nášho umenia i vedy - A. Sládkovič, K. A. Medvecký, M. A. Bazovský a ďalší.
Nasledujúce riadky sú krátkym pohľadom do histórie nášho mestečka v období rokov 1638 - 1938 s krátkym exkurzom do prehistórie Detvy, ktorá sa viaže na lokalitu Kaľamárka.


Kaľamárka
Kaľamárku tvorí stĺpovitý andezitový výbežok (803-816 m n. m.) s vrcholovou plošinou (cca 0,9 ha) chránenou z troch strán 8-25 m vysokými zvislými skalnými stenami. Iba z východu bol vybudovaný približne 50 m dlhý val nad prirodzeným terénnym zlomom.
Výskum potvrdil viacnásobné osídlenie lokality od neskorej doby bronzovej cez dobu halštatskú, laténsku, rímsku, obdobie sťahovania národov až po raný stredovek.
Strategicky výhodne situovaná Kaľamárka sa stala predmetom pozornosti Slovanov už v období zániku avarského kaganátu a vzniku Nitrianskeho kniežactva. Ťažisko osídlenia patrí do neskoroveľkomoravského až poveľkomoravského obdobia. Ranostredoveký val bol vybudovaný na výrazných zvyškoch pravekého opevnenia. Jeho celková dĺžka bola pravdepodobne 50 m. S pomocou väčšieho množstva keramických nálezov možno výstavbu valu datovať do neskorého až poveľkomoravského obdobia (kon. 9. - 10. storočie). Súbor ostatných nálezov tvoria zbrane, súčasti výstroja a odevu (hroty šípov, pracky, nákončie opasku, podkova) i poľnohospodárske a remeselné nástroje a domáce potreby (kosák, žarnov, dlátka, kresadlá, osličky, prasleny, nožíky, sekera), stavebné a závesné kovania (klince, skoby, kľúč), ktoré možno rámcovo zaradiť do 9.-11. storočia.
Kaľamárka ako malé výšinné hradisko strážila v predsunutej strategicky výhodnej polohe horský priechod z Poiplia údolím Kriváňa do Zvolenskej kotliny, snáď už od počiatku 9. storočia, bezpečne však v období staromaďarského ohrozenia a snáď i neskôr v časoch českých a poľských zásahov a mocenského ovládnutia Slovenska (10. - prvá pol. 11. storočia).
Po stabilizácii štátnej situácie v Karpatskej kotline stratilo hradisko pri Detve definitívne svoj strategický význam a nebolo už osídlené. Poveľkomoravská slovienska sídlisková oblasť na strednom Pohroní sa stala súčasťou Uhorska a jadrom neskoršieho Zvolenského kráľovského komitátu.


Na vígľašskom panstve
V povodí Slatiny bol pravdepodobne medzi rokmi 1380 - 1390 postavený gotický zámok ako nové správne centrum kráľovských majetkov v tejto časti Zvolenskej kotliny. Zámok viac ráz zmenil majiteľa, kým sa v roku 1636 nestal aj s celým panstvom majetkom Ladislava Csákyho. Na základe písomných prameňov vieme, že v tom čase boli z podpolianskej oblasti osídlené len najnižšie položené miesta v južnej časti Zvolenskej kotliny. Vznik Zolnej, Čerína, Hrochote, Očovej, Zvolenskej Slatiny, Sebedína, Čačína a možno i Vígľaša možno klásť už do 13. storočia. Okrajové časti kotliny v oblasti dnešnej Detvy, Detvianskej Huty a Hriňovej zostali ešte na sklonku stredoveku neosídlené, resp. nemáme o ich osídlení písomné pramene.
V 15. - 17. storočí územie Slovenska zasiahlo niekoľko vĺn valaskej kolonizácie a nevyhlo sa mu ani územie okolo Poľany. Valaské obyvateľstvo nebolo jednoliate, okrem ukrajinského a rumunského etnika bolo i slovenského pôvodu. Valasi, o.i. nositelia osobitej kultúry, chovali horské stáda oviec schopné prežiť aj v tvrdých podmienkach tunajších lesov, čo bol prínos oproti dovtedy rozšírenému nížinnému chovu oviec. Valasi sa pravdepodobne pripojili k aktivite domáceho obyvateľstva z okolitých, už dávnejšie založených osád, ktoré prenikalo do hôr a klčovaním získavalo drevo a novú pôdu. Najväčšiu časť panstva totiž tvorili lesy - ich bohatstvo umožňovalo o.i. páliť vtedy žiadané drevené uhlie. A tak, keď Ladislav Csáky vydáva príkaz na založenie novej obce v miestach, ktoré vígľašské panstvo už využívalo na majerské hospodárenie, vie, že mu ona veľmi skoro môže začať prinášať úžitok. Prvá písomná informácia o vzniku Detvy sa nachádza v správe baróna Prendeisa o troch banskomestských komorách z roku 1638, v ktorej sa hovorí o zakladaní novej obce na vígľašskom panstve grófom Ladislavom Čákym. Detva vznikala v jednom z najnepokojnejších období - v období tureckých vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty, ktoré charakterizujú celé 17. storočie.
Mestečko a lazy
Pre Detvu bolo a doteraz je charakteristické laznícke osídlenie. Po vzniku osady obyvatelia ďalej klčovali lesy, klčoviská osídľovali a zakladali nové a nové laznícke usadlosti. Niektoré lazy, ktoré okolo mestečka rástli, sa časom odtrhli od materskej obce. Prvá sa, najprv cirkevne, oddelila v roku 1804 Detvianska Huta a v roku 1891 sa oddelila Hriňová.
V roku 1811 sa Detva stala mestečkom. Toto privilégium dostala od cisára Františka I. Odvtedy mohla usporadúvať štyri jarmoky ročne a týždenné trhy. V tom čase zrejme dostala aj erb, prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1813.
Do roku 1848 sa Detva vyvíjala ako poddanská obec vígľašského panstva v rámci Zvolenskej župy. Po zrušení poddanstva patrila v rámci župnej administratívy, ktorá často prechádzala zmenami, striedavo pod okres (slúžnovský úrad) Veľká Slatina (teraz Zvolenská Slatina) alebo Zvolen. Po roku 1922, po župnej reforme patrila pod Pohronskú župu I. Župy v roku 1927 nahradilo krajinské zriadenie.


Hospodársky život
Hlavným zamestnaním Detvanov bola ťažba dreva, chov oviec a roľníctvo.
Väčšiu časť vígľašského panstva tvoril lesný majetok - na začiatku 20. storočia z 24 334 ha pripadalo na lesné hospodárstvo 19 880 ha. Drevo sa najprv zvážalo záprahmi, neskôr, už v 20. storočí, vznikli dve úzkokoľajné železnice - vo Vígľaši a Hriňovej. Časť sa spracovávala aj na tunajších vodných a parných pílach - v Hriňovej, Očovej a v Detve.
V minulosti sa Detva nemohla pochváliť väčším priemyslom. Roľnícky spôsob života dopĺňala malovýroba zručnejších gazdov - debnárov, mäsiarov, murárov, kováčov, kožušníkov, obuvníkov, krajčírov, kolárov a pod. Produkciou zaujímavejšou i pre širšie okolie ich prevyšovali modrotlačiari. Na začiatku tohto storočia sa ešte spomína aj chýrna výroba kolovrátkov.
Z radu malých výrobcov sa vymyká veľkostatkárska rodina Lašovských, ktorá vlastnila mlyn, liehovar, obchody a krčmu a rodina Vagačovcov so známou výrobou kvalitných mliečnych produktov už od roku 1787. Okrem nich pôsobilo v Detve niekoľko menších vlastníkov obchodov a početných detvianskych krčiem.
Postupne, od začiatku 20. storočia sa v Detve ujímala družstevná myšlienka ako spôsob spoločného efektívnejšieho hospodárenia. V roku 1900 vzniklo v Detve prvé mliekárske družstvo, ktoré však po niekoľkých rokoch zaniklo, no neskôr bolo opäť založené. V roku 1906 vzniklo Úverné družstvo a v roku 1928 začalo pracovať Detvianske elektrizačné družstvo.
Významným medzníkom vo vývoji podpolianskej oblasti bolo postavenie železnice v smere Lučenec-Zvolen a vznik železničnej stanice Kriváň-Detva v roku 1871. Ešte dva roky predtým, v roku 1869 bol v Detve zriadený poštový úrad ako ďalší významný civilizačný medzník.
Detva sa môže pochváliť svetovým prvenstvom v oblasti potravinárskeho priemyslu, keďže tu od roku 1787 pôsobila prvá bryndziareň. Založil ju Ján Vagač zo Starej Turej. Bola to chýrna bryndziareň známa svojimi kvalitnými výrobkami, ktoré vyvážala aj za hranice. Zanikla po druhej svetovej vojne, ako následok opatrení totalitného režimu.
V prvej polovici 20. storočia sa v Detve pravidelne konali dobytkárske jarmoky, ktoré svojim rozsahom robili starosti správe obce. Prinášali so sebou nemalé organizačné, estetické, no hlavne hygienické starosti. Okrem nich sa v Detve neuskutočňovali aj tradičné jarmoky a trhy. Jarmoky sa konali štyri krát do roka - 24. apríla, 26. júna, 24. septembra a 24. novembra.
V druhej polovici 18. storočia vznikla v Detvianskej Hute skláreň, ktorá využívala miestne náleziská kryštáľového kremeňa. Vlastníkom sklární, ktoré sa na začiatku 19. storočia presunuli do Hriňovej bolo vígľašské panstvo, ktoré ich prenajímalo až do ich zániku začiatkom 20. storočia sklárskym majstrom. V hutách sa vyrábalo tabuľové sklo, jemnejšie sklo, duté, lisované i brúsený krištáľ i maľované žatevné fľaše.


Náboženstvo
Prevažná časť obyvateľov Detvy bola a je katolíckeho vierovyznania.
Prvá zmienka o rímsko-katolíckej cirkvi v Detve sa spája s rokom 1644, kedy v Detve podľa cirkevných prameňov pôsobil jezuita Michal Luczicz. Okrem jezuitov tu však pôsobil i františkánsky rád. Základy prvého, pôvodného kostola sv. Františka z Assisi, v renesančnom slohu, boli položené v roku 1662. Tento kostol bol na začiatku 19. storočia prestavaný do dnešnej klasicistickej podoby.
Pred druhou svetovou vojnou žila v Detve i početnejšia židovská obec, ktorá mala vlastnú synagógu na dnešnej Partizánskej ulici.


Školstvo
Hoci je v literatúre spomínaná prvá školská zápisnica z roku 1784, predpokladáme, že školstvo v Detve založili už jezuiti v 17. storočí. Okrem školy v mestečku, ktorá bola postavená v roku 1781 a v druhej polovici 19. storočia bola nadstavaná o poschodie, vyučovalo sa aj na lazoch. Učili tu laici, sedliacki učitelia, a to ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Štát sa však aj tu snažil stavať nové budovy škôl.
Meštianska škola bola v Detve otvorená v roku 1919. Po niekoľkých mesiacoch bola zrušená a obnovená opäť až v roku 1936.


Verejný život po vzniku prvej Československej republiky
V prvej polovici 20. storočia vzniklo v Detve viacero miestnych kultúrnych, športových, hospodárskych a iných združení a spolkov - Miestna osvetová komisia, Miestny odbor Matice slovenskej, Detviansky vzdelávací a čítací spolok, Knižničná rada, Miestna národohospodárska komisia Národohospodárskej župy stredoslovenskej v Detve, Vzdelávajúce a športové združenie v Detve, Výbor pre zvýšenie brannosti ľudu, Miestna hasičská jednota, Gyetvai iparoš kor (spolok remeselníkov), Včelársky spolok, Slovenská ovocinárska spoločnosť, Charita.
Niekde na pomedzí hospodárskeho a kultúrneho života stála činnosť Miestnej národohospodárskej komisie Národohospodárskej župy stredoslovenskej v Detve, ktorej cieľom bolo hmotne i kultúrne povzniesť obec. Vznikla v roku 1935. Svoju činnosť sústredila na organizovanie výroby a odbytu detvianskych výšiviek, organizovala výstavy, publikovala popularizačné články o Detve, propagovala a sprístupňovala Kaľamárku a Poľanu.
V roku 1938, v predvečer II. svetovej vojny, usporiadali Detvania veľkolepé slávnosti, ktorými si pripomenuli 300. výročie vzniku obce. Bola to prehliadka toho najzaujímavejšieho, čo mohla Detva v tom období - predovšetkým v oblasti ľudovej kultúry - ponúknuť.
Druhá svetová vojna a zmeny, ktoré v Československu po nej nastali výrazným spôsobom zmenili tvár mestečka pod Poľanou v materiálnej i duchovnej oblasti.
 

Mgr. Tatiana Figurová
Podpolianske múzeum Detva


Literatúra:
K. A. Medvecký, Detva, Združenie JAS, PhDr. Jana Kucbeľová, Detva,1995
J. Zemko, Detva, Osveta Martin, 1988
M. Ďurková, Podpoľanie a najstaršie dejiny Detvy, in: Historický časopis, 47, 3, 1999
PhDr. P. Šalkovský, Staroslávna Kaľamárka - Slovienske hradisko pri Detve, in: Historická revue, č. 4, roč. V
J. Novák, Slovenské mestské a obecné erby, Osveta Martin, 1972
J. Žilák, Sklárne na Podpoľaní, Mesto Detva, 2004


 

 
Richtári, predsedovia MsNV, primátori mesta Detva
od roku 1638 do roku 2008


Kožuch 1638 prvý rychtár Detvy (na základe ľud.podania)
Andrej Čerenec 1653 (Monografia Detva str. 45)
Ďuro Chrochovský 1661 (Monografia Detva str. 45)
Ján Oberáč 1663 (Monografia Detva str. 45)
Ondrej Stančík 1713 (Urbár z r. 1713)
Matej Sekereš 1722 (Urbár z r. 1922)
Ondrej Nosáľ 1770 (Urbárska regulácia)
Martin Ostrihoň 1805 (Monografia Detva str. 62)
Juraj Šufliarsky 1812 (Zemko:Detva, str. 45
Andrej Matúška 1819 (Monografia Detva str. 62)
Matúš Malata 1821 (Monografia Detva str. 62)
Matúš Gonda 1829 (Monografia Detva, str. 63)
Michal Lassovský hlavný richtár (Monografia Detva, str. 63)
Ján Lakota 1862 (Monografia Detva, str. 64)
Ján Dianiška 1867 (Monografia Detva, str.64)
Emil Prokop 1897 (Monografia Detva, str. 65)
Martin Babic 1905 (Monografia Detva, str. 65)
Juraj Fekiač 1920 - 1944 posledný richtár
Jozef Vidiečan 1944-1946 predseda Revolučného NV
Peter Jucha 1946-1948 predseda Obnoveného NV
Jozef Vidiečan 1948-1952 predseda DMSK
Emil Chamula 1952-1971 predseda MNV,od r.1965 - MsNV
Štefan Žitniak 1972-1980 predseda MsNV
Ing.Alojz Cingel 1981-1984 predseda MsNV
Ing.Jozef Zošiak 1984-1990 predseda MsNV
Ing.Marián Bršel 1990-1994 primátor mesta
Ing.Jozef Krnáč 1994-1999 primátor mesta
Ján Šufliarský 1999-doteraz primátor mesta
 

 


Deutch version
English version
Úvodná stránka